Klub chovateľov holandských a hototských králi

/ Julián Sika, posudzovateľ králikov /

 

    História plemena:

  Tento zaujimavý králik vyzerá vďaka svojim čiernym "okuliarom" ako nejaky študent. Poprípade Egypťan. Nech už v nom vidime kohokoľvek, k dosiahnutiu tohoto sfarbenia viedla dlhá cesta. Táto cesta sa začala v roku 1902 vo francúzkej dedinke Hotot-en-Auge vo francúzskej Normandii. Francúzkej chovateľke Eugenií Bernhardovej trvalo dlhých 10 rokov aby dosiahla požadovanú strakatosť. Je to kombinácia anglickej strakatosti s holandskou.

    V úmysle vyšľachtiť bieleho králika s hnedým okom, párila preto čo najslabšie kreslené francúzske strakáče, čo boli a sú dodnes praktický rovnaké ako nemecký obrovitý strakáč. V tej dobe nemohla mať chovateľka pochopiteľne vedomosti o genetike strakáčov, a tak zrejme používala pri krížení slabo kreslené strakáče, ale i homozygotných mlynárov, ktorý sa chovateľke svojou slabou a neúplnou kresbou asi zvlášť páčili; to však len dotiaľ, čo sa už objavovali jedinci takmer biely, len viac či menej úzkym očným krúžkom a malými škvrnkami na hlave, ale i na tele. Vitalita šľachtených králikov však klesala, takže pôvodný záujem chovateľov o nové vznikajúce plemeno prestával. V roku 1927 sa šľachtení králik dostal do Švajčiarska a odtiaľ do Nemecka. Jeho genotyp sa zhodoval s genotypom klasických strakáčov teda s alelami Kk alebo výnimočne s KK. Šťastím pre králikárov v celej európe, že sa tieto králiky dostali do rúk známeho vynikajúceho nemeckého chovateľa a posudzovateľa, autora množstva odborných králikárskych publikácií F. Joppicha. Pe zlepšenie vitality, hmotnosti i tvaru tela spojil Joppich dovezené hototské s viedenským bielym a výsledok bol po krátkom čase nečakane veľmi dobrý. Úspech spočíval v tom, že k ďalšiemu chovu vyberal len jedince heterozygotné teda so strakáčkarskymi alelami Kk, ku ktorým sa pridali vďaka vplyvu viedenských bielych ešte alelly rady s₁s₂s₃....aťď.

Výsledný genotyp Hb je teda AA BB CC DD gg Kk ss . Alely »ss« ma v genotype skryté viedenský biely, ktorého cestou sa dostali k Hb. Vidíme, že v prípade Hb sa jedná o monohybrida (alely Kk), podobne ako u klasických strakáčoch. Preto sa vo vrhoch Hb vyskytnú i jedinci so škvrnami na ušniciach, na hlave a niekedy aj na miestach, kde býva kresba klasických strakáčov. Z toho dôvodu sú medzi prípustnými chybami uvedené v štandarde i škvrny na tele, hlave a ušniciach menšie než 5 mm v priemere. Samozrejme, že vo vrhoch Hb sa objavujú i mláďatá homozygotné o genotype AA BB CC DD KK gg ss, ktoré sú kresbovo väčšinou v poriadku, ale majú spravidla zníženú vitalitu (pôsobením letálneho faktoru).

    Črtá sa otázka, kam sa po prikrížení viedenského bieleho stratili alely »xx «. Holandský štandard dokonca uvádza u Hb genotyp s pridaním alel  »xx«  teda AA BB CC DD Kk gg ss xx. Ing. Fingerland vo svojej publikácii nepovažuje tento genotyp vôbec za správny, lebo homozygotná zostava alel »xx« má za následok odbúravanie všetkej pigmentácie až na dúhovku oka, čo by znamenalo, že by sa u jedinca takéhoto genotypu nemohol objaviť žiadny pigmentovaný oční krúžok a naviac by muselo ísť o králika bieleho so svetlo modrým okom, teda rovnakého fenotypu, ako viedenský biely.

    U Hb králika sa teda jedná o zaujímavú interakciu alel »Kk« a »ss«, pričom alely z lokusu „X“ sú prítomné buď v zostave homozygotnek „XX“ alebo „Xx“. Fenotypove sa však u Hb neprejavujú a tak ich spravidla do genotypu nezapisujeme.

    Toto platí aj pre zdrobnelé hototské biele. U zdrobnelých sa však častejšie pristupuje k príbuzenskej plemenitbe, a tak sa v potomstve objavujú i králiky viac či menej vydarenou holandskou kresbou.